Tretia

... súmrak sa vkráda, drží ma v moci.

Svetlo však preniká hustou tmou,

čierna masa sa valí dolinou.

Ktosi tam sedí pri stole sám.

Nevzlyká, no počuť ozveny duše rán.

Na čo sa ľutovať, nikto už nepríde.

Izba je chladná, nikoho nečaká.

Lúče jej usadnú na dno očí,

keď v tom sa zem rozlomí a plamene zočí.

Šedý prach na stenách však ostáva chladný,

necíti žiaru, ba ani čas.

Plamene šľahajú, ona sa vzpiera,

prečo...však nechápe...

To je ten údel, načo sa brániť,

svieca už zhasína, načo ...

Súmrak už ráno pohltilo,

telo sa nehýbe

chladná podlaha pod ťarchou neškrípe.